Nové tváre z nastupujúcej generácie českej chôdze: Jaroslav Morávek (2003), Eliška Martínková (2002), Jana Žigmundová (2002), Klára Hlaváčová (2003), Tereza Durďiaková (1991). 

Práve v dobe obmedzujúcich pandemických predpisov sa naplno ukázalo, ako môže byť spolupráca, priateľský kolektív a spoločný cieľ hnacím motorom tréningovej práce a ako v takom prostredí na seba aj výsledky nenechajú príliš dlho čakať.
V minulých rokoch som počul z mnohých úst kritiku stavu najmä slabej výkonnostnej úrovne chodeckej „omladiny“. Kritiku som chápal, pretože výkonnostná úroveň od žiackych až po juniorské kategórie bola slušne povedané slabšia. A dospelá reprezentácia sa opierala o výsledky Anežky Drahotovej, ale inak aj nič moc, alebo teda skôr nič. A ja som už začínal pochybovať, či kývnutie na otázku, či sa usilovať o lokáciu nasledujúcich troch chodeckých európskych pohárov do Poděbrad, nebolo unáhlené, pretože budeme usporiadateľmi tejto súťaže, ale kto nás bude reprezentovať na kolonáde, je veľkou neznámou, pretože pravdepodobne nebudeme mať chodcov ani na dohľad európskej výkonnosti…
Tento fakt dokonale ukázal minulý poděbradský pohár, kedy po zdravotnom výpadku Anežky Drahotovej, bol pohľad do výsledkovej listiny pre Čechov dosť tristný!
Intrikovať, vzájomne sa ohovárať a podrážať, to sme zvládali dokonale, ale vychovať mladého chodca, ktorý by bol všeobecne funkčne, fyzicky i psychicky pripravený, aby bol schopný zniesť požadovanú záťaž nutnú ku konkurencieschopnej juniorskej a seniorskej výkonnosti – na to sme boli krátky!
Neochota opustiť zabehané české stereotypy prípravy, lipnutie na pseudovedecky zdôvodňovaných teórií primeranosti prípravy, neschopnosť a neochota podriadiť sa centrálnemu vedeniu a pominutiu faktu, že aj u nás sme schopní produkovať konkurencieschopných chodcov, pretože v súčasnosti aj nedávni minulosti to nemôžu. Toto všetko sú problémy, ktoré treba prekonať.

V ramci projektu „VÍZIA Chôdza 2020“ mi hlavne Pepa Smola „pumpoval“ do hlavy, že musím nájsť a zapojiť nových, mladých trénerov, napríklad aj z nechodeckého prostredia, ktorí budú mať vôľu a motiváciu skutočných pretekárov pripraviť. Že keď to ide v iných európskych krajinách, prečo by to nemalo ísť u nás?
A tak nejako začala vznikať veľká tréningová skupina. Do pozície mojej asistentky a repretrenérky mládeže bola vedením ČASu schválená bývalá solídna bežkyňa a dnes trénerka (múdra, koncepčná, nebojácna ženská) Katka Čermáková, ktorá vo svojej turnovskej bežeckej skupine naučila niektorých bežcov chodiť. (Veď až na riedke výnimky českí bežci rovnako rýchlo chodia, tak to vraj pre ňu nebol veľký problém😊). Trénersky spolupracovať začali s bývalou juniorskou bežeckou a chodeckou reprezentantkou Katkou Maternovou z vrchlabského atletického oddielu SMOLA KONSTRUKCE. A ja sa iba „chopil“ vznikajúcej šance. Rozbehli sa spoločné tréningové tábory s dospelou časťou reprezentácie a postupne viac a viac právomocí a úloh som mohol začať prenášať na dvojicu Kaček. Dievčatá veľmi schopne začali komunikovať s trénermi ostatných oddielov a úspešne ich presviedčajú, aby vo svojich mládežníckych atletických, či bežeckých skupinách dali chôdzi šancu. Dochádzajú na tréningy a aktívne spolupracujú. Aj na českom zväze si Kačka Čermáková rýchlo získala dobré meno a rešpekt. „Počujú“ na ňu a rešpektujú ju nielen funkcionári a mladí pretekári, ale aj dospelí reprezentanti.
Už na minuloročných, ale najmä na tohtoročných tréningových táboroch i spoločných tréningoch som videl, ako mládežníci pracujú a začínajú sa prať o svoje miesto v reprezentácii. Želetica, Bohuňovice, Rumburk, Malaga – bolo pre mňa úžasné vidieť, ako Katkám tím šliape, ako každý jedinec maká…

Vďaka Pepovi Smolovi za financovanie, vďaka Honzovi Reinovi, Nedvídkom a Kačce Čermákovej, že chodecký dvojzávod SMOLA KONSTRUKCE CUP úspešne prebehol a že chodci sme boli jedni z prvých, kto si po uvoľnení opatrení zapretekal. A potvrdili sme, že výkonnosť ide hore. 
Súčasné výsledky ma celkom ani neprekvapili. Že Eliška Martínková v 18. rokoch drzo nakukne do svetovej chodeckej juniorskej špičky, že sa 17.ročný Jarda Morávek gróf vyššie a vyššie. Zlepšujú sa Jana Žigmundová, Klára Hlaváčová… Medzi tými najmladšími „odskočila“ trojka Adielky Veselková s Pittnerovou, Matěj Piták. (A slušné výkony všetci podali 2x). A za nimi ďalšie.
Medzi dospelými sa opäť „dáva dohromady“ Anežka Drahotová. Bývalá triatlonová reprezentantka a bežkyňa Tereza Durdiaková (ktorá urobila (prvý chodecký krok vo februári) ihneď prelomila hranicu 50.minút na 10km, čo je nádejný chodecký štart. Muži Lukáš Gdula a Vítek Hlaváč…

Čo ma hlavne pri SMOLA KONSTRUKCE CUP dvojzávodu Rumburk-Turnov potešilo, bola atmosféra medzi pretekármi a priebeh pretekov. (Pritom pre ňu samotnú pretekársky návrat po opätovnom zranení nie je ľahkou záležitosťou). Vidieť vzájomnú pomoc a spoluprácu aj v podaní tých malých – veď keby si Adélka Veselková s Matejom Pitákom nepomohli, hranicu 15. minút by neprekonali. A v ďalších prípadoch vidieť sústredené a bojovné výkony…áno, takto by to malo byť…
Ktokoľvek má šancu. A hlavne mladí, by mali tú šancu využiť. Veď spoločnú prípravu s nami absolvuje aj pretekár kategórie MASTERS Pepa Smola, mladoši ho berú a aj jemu spoločná príprava prospieva… Nebojte sa práce. Tých príkladov aj z Európy je nespočetné množstvo. Teraz čerstvo - pokiaľ najmladšia sestra z nórskeho klanu Ingebrigsenov v 13. rokoch dokáže zabehnúť 5km v tempe 3:36/km, čoho sa ľudia bojíte???
Čakám na to, čo predvedú na svojich hlavných tratiach Adam Zajíček, Robert Hurdálek a Roman Hanyk. Čakám ďalšie zlepšenie Jany Žigmundovej a Klárky Hlaváčovej. Snáď Eli Martínková a Jarda Morávek výkonnostne neodskočia osamotene.

Musíme zatiaľ pretekať v domácich podmienkach. Nasadzujme svojich pretekárov tak, aby dochádzalo k čo najväčšiemu súpereniu, vzájomnej konfrontácii, boju o výkon aj umiestnenie…
Pre tých, ktorí predvedú výkon, sú otvorené dvere do rezortného centra MŠ SR, kde je možné pri zodpovedajúcej výkonnosti postupne svoju športovú činnosť profesionalizovať. Keď zoberie odvahu niekto z mladých, rád ho privítam na SG Jilemnice vo svojej vytrvalostnej skupine. Je na každom z vás, ako svoje možnosti a schopnosti vyhodnotíte, akých spolupracovníkov, tréningových partnerov ev. trénerov oslovíte, aký štýl prípravy a pretekania si vyberiete…

Zo súčasného stavu mám po dlhej dobe dobrý pocit. Myslím, že už EP 21 ukáže, že sme na dobrej ceste a verím, že individuality uspejú. V roku 23 už okrem jednotlivcov bude na štarte minimálne jedno juniorské a jedno seniorské družstvo.
Spolupráca s Kačkami (najmä s Kačkou Čermákovou) si veľmi vážim a som rád, že funguje. Myslím, že ideálnejšia trénerská symbióza nemohla vzniknúť a umožňuje mi postupne odovzdávať kompetencie človeka zodpovedného za chodeckú reprezentáciu na bedrá nových tréneriek. Systematickosť a pracovné úsilie nahradili anarchiu. Začína sa dariť riadiť reprezentáciu ako celok.
Nepripúšťam inú možnosť, než že na veľkých súťažiach začneme znovu zbierať úspechy v širšom meradle. Neznášam porážky ... Nerád prehrávam - a myslím, že to je niečo, čo máme s Katkou Čermákovou podobné! A že začíname byť obklopení pretekármi a trénermi, ktorí to cítia podobe, je perfektný!

Text: Ivo Piták

Foto: archív SMOLA CHÔDZE